Od nášho prvotného zoznámenia sa s interiérovým kompostovaním ubehli už viac ako dva roky. Počas tejto doby sme nazbierali množstvo skúseností ale tiež sme sa museli popasovať s niektorými problémami. O naše cenné skúsenosti z praxe by sme sa chceli s vami podeliť v tomto blogu.
Ak ešte náhodou netušíte, o čo pri interiérovom kompostovaní ide, prečítajte si náš Úvod do domáceho kompostovania. V prípade, že si neviete rady ako s kompostovaním začať, potom určite oceníte náš blog Ako začať kompostovať s vermikompostérom. A pre tých, ktorí už začali – tu sú naše tipy a triky, ktoré vás, dúfame, ušetria od niektorých starostí, ktorými sme si my prešli.
Dážďovky sú si v mnohých veciach podobné s inými domácimi zvieratami. Musíme ich kŕmiť, občas ich “obriadiť” a hoci s nimi nemusíme chodiť veterinárovi, občas si vyžadujú našu zvýšenú starostlivosť aj po zdravotnej stránke. V takýchto prípadoch samozrejme neliečime jednotlivé dážďovky, ale kompostér ako celok. Práve takéto “ochorenia” sú najčastejšou príčinou bezradnosti ich majiteľov.
Mušky, mušky, mušky
Preto hneď ako o prvom základnom a najčastejšom ochorení sa žiada hovoriť o muškách. Sú nesmierne otravné a je náročné sa ich len tak zbaviť a keď si nedáte pozor, budete ich mať plný byt. Vysávačom ich nie je možné zlikvidovať, ale skúšať to aj tak budete (všetci sme si tým prešli). A hoci je vysávanie dobré ako boj s príznakmi, je nutné sa popasovať so samotnou príčinou vzniku mušiek. A tu prichádza hneď prvý zvrat. Vedeli ste, že máme až dva druhy mušiek, proti ktorým musíme v kompostéroch bojovať?
Áno, nie je muška ako muška a označovať všetky malé otravné mušky za octomilky/vínne mušky nie je správne. Okrem nich tu máme aj tzv. smútivky. A prečo je tak dôležité ich rozlišovať? Pretože každý druh mušiek má inú príčinu a platí na ne niečo iné. Začnime s tými, ktoré poznáme – octomilky. Rozpoznáme ich tak, že sú o niečo väčšie, majú žlto-hnedú farbu tela a červené oči. Milujú hnijúce ovocie a nepohrdnú ani vlhkým prostredím kompostéra, kde sa hnitiu darí.
Ako na ne? K životu a najmä rozmnožovaniu potrebujú hnijúce ovocie a zeleninu – rovnako ako naše dážďovky. Na rozdiel od nich sa však nevedia zavŕtať do zeme a preto je najlepšou stratégiou zahrabať zvyšky, ktoré dávame do kompostéra pod vrstvu uhlíkatého materiálu, cez ktorý nepreniknú. Tu sa nám veľmi zíde zemina zo starého kvetináča, ktorú sme si do kompostéra pri jeho zakladaní nasypali. Natrhané kartóny z vajíčok totiž vždy budú mať medzi sebou škáry a novinový papier dážďovky veľmi rýchlo začnú konzumovať. Preto sa nám najviac osvedčili tri zásady: nedávať dážďovkám veľa, nedávať im čerstvé (k tomu sa ešte dostaneme) a poriadne to zahrabať.
V hlavných úlohách: smútivky a hlísty
Keď už sme si poradili s octomilkami, môžeme ísť na smútivky. Tieto sú o niečo menšie a sú čierne. Navyše majú veľmi radi žltú farbu, čo je dôvod, prečo ich máme plné okná. Milujú vlhkú zeminu, a to je vlastne všetko, čo im k životu stačí, preto sa občas vyskytujú aj v kvetináčoch. Vlhkosť môžeme znižovať uhlíkatým materiálom, ale pre nás osobne sa to ukázalo ako nekonečný boj, keďže si uhlíkatý materiál nekupujeme a ten čo vytvoríme na to nestačí.
Po dlhých útrapách sme nakoniec dospeli k úžasnému a mimoriadne efektívnemu riešeniu – hlístam. Áno, neznie to úplne lákavo, ale v skutočnosti ide iba o malé červíky, ktoré sa bežne vyskytujú v prírode a živia sa práve larvami smútiviek (okrem názvu teda nemajú nič spoločné s Tými hlístami). A keď už nebudú mať čo jesť, uhynú. Čo je ale najpodstatnejšie, nenapádajú žiadne iné živočíchy, či rastliny (takže ich môžeme dať aj do kvetináčov). Prípravkov s hlístami nájdeme veľa, nám sa konkrétne osvedčil hneď prvý, na ktorý sme natrafili – ENTONEM – Steinernema feltiae. Na už poletujúce mušky môžeme zase použiť žlté lepiace pasce.
Keď sa dobre navarí, zostanú prázdne taniere
O tom, že treba dážďovkám bioodpad nakrájať na čo najmenšie kúsky sme už hovorili v minulých blogoch. To, že ho treba poriadne zahrabať, aby sa k nemu nedostali mušky sme už tiež spomenuli. Ešte je tu však jeden trik na to, ako skrátiť dobu existencie bioodpadu v kompostéri a zabrániť tak možným problémom – nechať ho nahniť. Hoci možno máme romantickú predstavu o tom, ako dážďovky jedia šupky zo zemiakov či mrkvy hneď ako im ich tam hodíme, v skutočnosti sa im zďaleka vyhýbajú (inak by predsa jedli priamo zemiaky a mrkvy v zemi). V skutočnosti im takéto jedlo ale vôbec nechutí a najradšej majú, keď bioodpad už hnije.
Medzi tým, ako im bioodpad dáme a tým kedy ho zjedia tak vzniká pomerne dlhé časové okno, ktoré umožňuje množiť sa najmä octomilkám, ktoré nepohrdnú ani čerstvými vecami, hlavne že je v nich cukor. Bioodpad si preto najskôr odkladáme do dózy, ktorú potom odložíme do mrazáku a pár dní pred kŕmení ju dáme rozmraziť do chladničky. Kryštáliky ľadu totiž narušia bunkovú štruktúru bioodpadu a urýchlia tak jeho hnitie. To, že sme navarili presne podľa ich gusta vidíme, keď sa na druhý, či tretí deň pozrieme do kompostéra, kde je okolo pridaného bioodpadu hmýriace sa klbko mlsných dážďoviek.
Gravitácia – nepriateľ nie len Sandry Bullock
Keďže jednotlivé poschodia vermikompostéra majú drážky, dážďovky sa môžu slobodne a demokraticky presúvať medzi nimi, čo je problém najmä, keď sú v tom najspodnejšom a rozhodnú sa ísť nižšie. Pred utopením vo vlastnom čaji ich síce zachráni sieťka, dostať sa späť k potrave na vyšších poschodiach však už často nevedia. Hoci tomuto ich nelogickému správaniu sa nedá úplne zabrániť, veľkou pomocou je rozdeliť si poschodia na aktívne a pasívne. Čerstvý bioodpad ukladáme iba do aktívnych, ktoré budú hore, zatiaľ čo v pasívnych nižšie bude hlavne uhlíkatý materiál – teda samotná kompostová zemina. Po nejakom čase (dlhšom ako by sme čakali) sa nám vrchné poschodie tiež zaplní spracovaným kompostom a vtedy bude správny čas odobrať z toho spodného väčšinu kompostu, nechať ho preschnúť, vybrať z neho zatúlané dážďovky a poschodia vymeniť.
Keďže do spodného poschodia už nič nepridávame, dážďovky tam nájdu len zopár zbytkov a budú motivované ísť hore za jedlom. V pasívnom poschodí ich tak bude oveľa menej a zníži sa tak riziko prepadávania. Stále sa však nájde zopár alternatívne mysliacich dáždoviek idúcich protí prúdu, a z času na čas ich bude treba zo sieťky pozbierať a hodiť navrch. Bude ich však výrazne menej. Pri tejto činnosti môžeme spraviť aj generálnu údržbu kompostéra – vypustiť dážďovkový čaj a umyť sieťku, či celú dolnú zbernú nádobu pod ňou (je dobré to urobiť aj preto, lebo niektoré neposedné dážďovky sa dostanú až sem a musíme ich z tadial vybrať). Toto stačí robiť tak raz za mesiac, čo je asi doba, ktorú by mali dážďovky bez potravy bez problémov zvládnuť.
Roztočte to s kompostovaním
Do kompostéra toho môžeme dávať oveľa viac než len zvyšky zo zeleniny a ovocia. Ako sme spomínali v predchádzajúcom príspevku o zakladaní kompostéra, svoje miesto tam nájdu aj kávové zvyšky, škrupinky od vajíčok, ale napríklad aj kompostovatelné ekoobaly z jedla. Ale tu pozor, iba tie čisto papierové, nie tie nepremokavé na polievky. Zaujímavosťou je, že dážďovkám môžeme dávať aj použité vrecúško od čaju, pričom sa vo vrecúškach výborne rozmnožujú. Takže ak sa vám zdá, že máte nedostatok dážďoviek, kúpte si vrecúškový čaj. Spojíte príjemné s užitočným – spravíte si peknú atmosféru s knihou v ruke a urobíte niečo aj pre intimitu vašich dážďoviek. Náš kompostér si hravo poradil aj s občasným krajcom chleba, ktorý sme nestihli zjesť, či zvyškami izbových rastlín alebo dokonca ihličím z vianočného stromčeka.
Problémy s prekyslením kompostéra sme už tiež letmo spomínali v článku o jeho zakladaní. Raz sa nám však podarilo náš kompostér prekysliť priam spektakulárne, práve keď sme tam po vianociach vysypali všetko popadané ihličie. Samotné dážďovky sa síce nesťažovali, na vrchnáku kompostéra sa nám však objavili malé (priam miniatúrne) hnedé chrobáčiky. Vzniklo dokonca podozrenie, že napadli babkinho psa, keď bola u nás na návšteve. Trvalo nám nejakú dobu, kým sme zistili čo sa deje a o čo ide. Išlo o roztoče, ktoré si užívali kyslé prostredie nášho kompostéra a mimoriadne sa im v ňom darilo. Hneď ako sme to zistili, zasypali sme kompostér množstvom rozdrvených škrupiniek z vajíčok a chrobáčiky spolu s kyslosťou veľmi rýchlo zmizli.
Toto je súhrn nášho užitočného know-how, ktoré sme zatiaľ nazbierali počas nášho spolužitia s dáždovkami. Ak máte aj vy nejaké zaujímavé rady a tipy, o ktorých si myslíte, že sa zídu každému kompostujúcemu, budeme radi, keď sa o ne s nami podelíte a dáte nám o nich vedieť, či už na facebooku alebo instagrame. A pre tých, ktorí doteraz váhali, tak snáď sme vás týmto článkom príliš neodradili – predsa len, už viete vyriešiť všetky spomenuté problémy, reps. mnohým aj predísť.